Okolie
Spišský hrad
Jeden z najväčších hradných komplexov v strednej Európe (4 ha). V decembri 1993 bol hrad zapisaný do Zoznamu svetového kulturného dedičtva UNESCO. Výstavba hradu začala na prelome 11. a 12. storočia. Obývaný bol až do roku 1780, kedy ho zničil veľký požiar a opustili ho aj posledné vojenské jednotky. V 70. rokoch začala jeho rekonštrukcia a konzervácia a v roku 1983 bol sprístupnený. V súčastnosti patrí Spišský hrad pod správu Slovenského Národného Múzea – Spišského múzea v Levoči. V priestoroch horného hradu je sprístupnená expozícia archeologických nálezov z hradu a okolia a expozícia zbraní a ilitárií. Prístupná je aj zrekonštruovaná hradná kaplnka, veža s krásnou vyhliadkou a expozícia bojovej techniky. Spišský hradný vrch bol v roku 1990 vyhásený za Národnú prírodnú pamiatku. Svojou genézou sa značne odlišuje od ostatných travertinovách kôp v okolí Spišského Podhradia. V spojení s hodnotami živej prírody, archeologickými nálezmi a historickou stavbou Spišského hradu je táto lokalita veľmi cenná.
Spišská Kapitula
Mestská pamiatková rezervácia, zapísaná v roku 1993 do zoznamu svetového kultúrného a prírodného dedičstva UNESCO. Leží na Martinskom vrchu nad mestom Spišské Podhradie. Bola to výlučne kňazská osada, od polovice 13. storočia bola sídlom prepošstva a kapituly od r. 1776 sídlom biskupstva. Spišská kapitula je sídlom cirkevnej správy nielen Spiša, ale aj Liptova a Oravy. Celá je obohnaná opevnením zo 16. stor. Najstaršou časťou opevnenia je gotický strážný dom zo 14. storočia. Ďalšie vyznamné pamiatky sú: - neskororenesačný Biskupský palác, - kňazský seminár, - neskorobarokný kláštor z r. 1647, - hodinová veža – hranolová baroková stavba, - neskorománska katedrála sv. Martina z r. 1245 – 1273, s gotickými úpravami, s neskorogotickou Zápoľského kaplnkou a štyrmi bočnými gotickými kridlovými oltármi z čias od r. 1470 do 1499, - románska kamenná plastika nazývaná Leo albus (biely lev) z 2. pol. 13 storočia - najstaršia plastika katedrály, - gotická freska z r. 1317, znázorňujúca korunováciu uhorského kráľa Karola Róberta, - stĺp sv. Jana Nepomuckého z roku 1732, patróna kňazského seminára. Na centrálnej uličke, spájajúcej Hornú a Dolnú bránu, stoja kanónie – domy pre kanonikov palácového typu, pôvodne gotické z 2. tretiny 15. storočia.
Žehra
Žehra je významná archeologická lokalita. Našli sa tu pozostatky sídlisk z doby eneolitickej, bronzovej, halštatskej a slovanské hradisko z 9. storočia. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1245. Najvýznamnejšou kultúrno-historickou pamiatkou je ranogotický farský kostol sv. Ducha z r. 1275 s neskoršími úpravami. Táto národná kultúrná pamiatka bola v r. 1993 zapísaná spolu so Spišským hradom a okolím do zoznamu svetového kultúrneho dedičtva UNESCO. Veľmi hodnotný je gotický a ranobarokový interiér. Najvzácnejšie sú stredoveké nástenné maľby z 13. až 15. storočia, najznámejšia z nich je freska Strom života.
Levoča
Archeologické nálezy dokazujú, že územie Levoče bolo nepretržite osídlené už od mladšej doby kamennej. V listinách, ktoré sa zachovali, sa mesto prvýkrát spomína v roku 1249. V roku 1271 sa stalo hlavným mestom Spoločenstva spišských Nemcov. Výhodná poloha pomohla mestu k jeho nebývalému rozmachu. Prispeli k tomu aj rôzne práva a výsady. Najdôležitejším bolo právo skladu udelené mestu v roku 1321. Levoča sa stala v 14. storočí slobodným kráľovským mestom a patrila medzi popredné mesta na Slovensku. Mesto dosiahlo svoj hospodársky a sociálny rozmach koncom 14. a v 15. storočí. I napriek čiastočnému úpadku sa Levoča v 2. polovici 16. storočia opäť dostala medzi popredné mestá Horného Uhorska. Rozpad feudalizmu ju nepriaznivo zasiahol. Klesol význam udelených výsad, zmenil sa aj smer obchodných ciest. Svoju úroveň si v tomto období udržali už iba kníhtlačiarne. Vybudovaním košicko-bohumínskej železnice v roku 1873 význam Levoče ešte viac poklesol. Do roku 1923 bola sídlom Spišskej župy, do roku 1949 sídlom krajského súdu. Historické centrum mesta bolo vyhlásené v roku 1950 za mestskú pamiatkovú rezerváciu.
Slovenský raj
Žehra je významná archeologická lokalita. Našli sa tu pozostatky sídlisk z doby eneolitickej, bronzovej, halštatskej a slovanské hradisko z 9. storočia. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1245. Najvýznamnejšou kultúrno-historickou pamiatkou je ranogotický farský kostol sv. Ducha z r. 1275 s neskoršími úpravami. Táto národná kultúrná pamiatka bola v r. 1993 zapísaná spolu so Spišským hradom a okolím do zoznamu svetového kultúrneho dedičtva UNESCO. Veľmi hodnotný je gotický a ranobarokový interiér. Najvzácnejšie sú stredoveké nástenné maľby z 13. až 15. storočia, najznámejšia z nich je freska Strom života.
Vysoké Tatry
Je to najstarší spomedzi súčasných deviatich národných parkov na Slovensku. Bol vyhlásený v roku 1948. Výmera národného parku je 74 111 ha, jeho ochranného pásma 36 574 ha. Člení sa na Východné (Vysoké, Belianske) a Západné Tatry. Na tvorbe ich reliéfu sa podieľali najmä ľadovce, ktoré vymodelovali ľadovcové doliny so širokými kotlami, v ktorých vznikli jazerá - plesá. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies je Veľké Hincovo pleso, hlboké 54 m. Najvyššou a najznámejšou časťou tohto horstva sú Vysoké Tatry s najvyšším vrchom - Gerlachovským štítom (2655 m n. m.). Najvyšším vodopádov je Kmeťov vodopád v doline Nefcerka (80 m). Z početných jaskýň je sprístupnená len Belianska jaskyňa (dĺžka 1752 m). Návštevníkom slúži takmer 600 km turistických značkovaných chodníkov. Takmer dve tretiny územia pokrývajú lesy. Dominantnou drevinou je smrek obyčajný, výrazný je výskyt borovice lesnej a limbovej, smrekovca opadavého a kosodreviny. Zastúpenie majú aj bučiny a javoriny. Tatranská flóra je rozmanitá. Rastie tu napr. alchemilka morskooká (Alchemilla oculimarina), voskovka holá tatranská (Cerinthe glabra tatrica), prvosienka dlhokvetá širokolistá (Primula halleri ssp. platyphylla) a iné. Z veľmi pestrej palety živočíchov sú najatraktívnejšie vysokohorské druhy, napr. kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica), ktorý je symbolom Tatier a svišť vrchovský tatranský (Marmota marmota latirostris). Typickými sú aj hraboš snežný (Chionomys nivalis), z vtákov orol skalný (Aquila chrysaetos).
